História úrazovej chirurgie na Slovensku
Traumatológia je najstarším odvetvím chirurgie. Konzervatívne ošetrovanie rán ovládali naši predkovia ešte predtým, ako bol skonštruovaný prvý skalpel. Až do konca 19. storočia sa úrazy, s výnimkou rán, ktoré bolo treba zašiť, ošetrovali zväčša konzervatívne. Závažnejšie poranenia na končatinách končievali často amputáciou.
Prvými operačnými zásahmi pre ošetrenie poranení boli trepanácie lebky za účelom vypustenia vnútrolebečného krvného výronu. Na Slovensku sa robili už okolo roku 1910. Jednu z prvých trepanopunkcií na Slovensku vykonal primár chirurgického oddelenia v Komárne MUDr. Moór Lipscher. Zlomeniny kostí boli dlho liečené výlučne konzervatívne, repozíciou a znehybnením. Až začiatkom 20. storočia sa začali objavovať prvé pokusy o osteosyntézu. Ako prvé sa začali používať rôzne drôtené serkláže, Kirschnerove drôty a Laneho dlahy. Na Slovensku sa prvé osteosyntézy začali robiť okolo roku 1920. Počas II. svetovej vojny, presnejšie od roku 1941, sa začala používať vnútrodreňová fixácia zlomenín klasickým Küntscherovým klincom a fixácia zlomenín krčka stehnovej kosti špeciálnymi klincami (Sven-Johansonov, Smith-Petersenov a iné). Prvú osteosyntézu zlomeniny krčka stehnovej kosti na Slovensku vykonal dňa 26. 6. 1943 primár MUDr. Pavol Stenczel v Kežmarku. Použil pri tom Sven-Iohansonov klinec a operačný protokol tejto operácie aj s nákresom sa zachoval dodnes. Küntscherov klinec sa na Slovensku po prvýkrát použil v roku 1943. Operáciu vykonal v Kežmarku prof. Bähler z Viedne. Rovnakú operáciu, ako prvý slovenský chirurg, vykonal v tom istom roku kežmarský primár MUDr. Pavol Stenczel.
Chirurgia sa v bezprotrednom povojnovom období vykonávala v rámci všeobecnej chirurgie ako jej integrálna súčasť. Na základe inštrukcií Ministerstva zdravotníctva ČSR v Prahe z roku 1953, tzv. "traumatologický obežník", ktorý nariaďoval zriadenie traumatologických oddelení v krajských nemocniciach, dňa 1. januára 1954 bolo v Banskej Bystrici otvorené prvé samostatné traumatologické oddelenie na Slovensku (prim. Hudec). Ešte v tom istom roku vzniklo v Košiciach ďalšie samostatné traumatologické oddelenie (prim. Bauer). Obe oddelenia zaradili do svojho štandardného armamentária operácie pre úrazové poškodenia končatinového skeletu. Prvé operácie na axiálnom skelete a to na krčnej chrbtici sa začali robiť v roku 1957 (Banská Bystrica, prim. MUDr. Imrich Hudec). V polovici 20. storočia sa v traumatologickej praxi v širšom meradle začínajú používať cervikokapitálne endoprotézy bedrového zhybu. Za priekopníka slovenskej endoprotetiky sa považuje profesor Červeňanský, prednosta Ortopedickej kliniky LFUK v Bratislav, ktorý v 60. rokoch minulého storočia zaviedol používanie cervikokapitálnych endoprotéz bedrového kĺbu podľa Judeta. Na Slovensku sa prvá hemiartroplastika pre zlomeninu bedra urobila v roku 1965. Zlomovým bodom vo vývoji osteosyntézy sa stal rok 1958. Vtedy vo švajčiarskom Biele pätica chirurgov (Müller, Willeneger, Allgöwer, Bandi a Schneider) založila Pracovnú skupinu pre otázky osteosyntézy (AO) a vypracovala systém ošetrovania zlomenín chirurgickým spôsobom. Trvalo takmer 8 rokov, kedy sa po prvom AO kurze vo Švajčiarsku začali tieto princípy zavádzať do praxe aj na Slovensku. Zdržanie bolo spôsobené nedostupnosťou implantátov, vŕtačiek a inštrumentov v socialistickom bloku. Prvé osteosyntézy zlomenín dlahovou osteosyntézou sa na Slovensku uskutočnili v roku 1968, kedy sa do našich končín dostali implantáty a inštrumenty vyrobené v oceliarniach POLDI Kladno. Tieto sa začali vyrábať so značným pričinením profesora Čecha, vtedy asistenta na 1. ortopedickej klinike LF UK v Prahe. Postupne boli zvládnuté a zavedené viaceré moderné metódy ošetrenia zlomenín dlhých kostí, kĺbov a panvy s použitím kvalitatívne nových implantátov na viacerých pracoviskách na Slovensku. V tomto období sa úrazová chirurgia venovala okrem ošetrovania úrazov skeletu a torza aj liečbe mozgovolebečných poranení. Do chirurgickej liečby vnútrolebčného krvácania sa zaviedlo rutinné použitie kraniotómie. Umožnil to pokrok v intubačnej anestézii s riadeným dýchaním pomocou respirátorov. V roku 1976 bola založená v Dérerovej nemocnici v Bratislave samostatná Traumatologická klinika (doc. Novák), ktorá sa stala výučbovou bázou ILF. V roku 1970 vznikla v bývalej Československej socialistickej republike nová koncepcia chirurgických odborov a bola schválená dvojstupňová atestácia z ortopédie. V roku 1977 potom vyšiel ministerský vestník, v ktorom bola ortopédia menovaná samostatným odborom. Tým sa na dlhšiu dobu cesty ortopédie a úrazovej chirurgie rozchádzajú. Ortopédia sa začala viac venovať degeneratívnym ochoreniam, aj keď na niektorých pracoviskách zostala súčasťou ortopédie aj traumatológia muskuloskeletárneho aparátu.
V tomto období sa na Slovensku v traumatológii začali aplikovať totálne endoprotézy bedrového kĺbu. Začali sa realizovať aj operačné stabilizácie zlomenín panvy. Enderove prúty, ktoré sa vo svete začali používať v roku 1969 na liečbu zlomenín proximálneho femoru, našli na Slovensku uplatnenie v roku 1980. V tomto roku sa začali na Slovensku robiť operácie krčnej chrbtice predným prístupom podľa Clowarda. Po roku 1985 sa v talóne traumatologických chirurgických zákrokov objavili osteosyntézy hrudnej a driekovej chrbtice zadným prístupom dlahovou technikou. Dovtedy sa používala serkláž podľa Nováka. Zaistené klincovanie v liečbe zlomenín diafýz dlhých kostí, ktoré sa vo svete používalo od 70. rokov minulého storočia, sa na Slovensku používalo od roku 1984. Miniinvazívny prístup v liečbe poranení pohybového aparátu sa prejavil aj v používaní artroskopických techník. Na Slovensku sa začali artroskopické operácie rozširovať v roku 1984, aj keď prvý artroskop na Slovensku zakúpil už v roku 1965 profesor Červeňanský. V súčasnosti ich má v repertoári už značná časť traumatologických oddelení. Rozvoj miniinvazívnej dlahovej osteosyntézy súvisí s vývojom uhlovostabilných implantátov a je ďalším krokom k biologickej liečbe zlomenín.
Nárast úrazovosti a potreba špecializácie chirurgov - traumatológov na konci minulého storočia viedli k vytvoreniu samostatných traumatologických oddelení v mnohých mestách na Slovensku. V nemocniciach, kde traumatologické oddelenia zriadené neboli, vykonávali traumatológické operácie všeobecní chirurgovia pod vedením ordinárov pre traumatológiu. Tento boom v rozvoji traumatológie bol nasledovaný v druhej polovici minulého desaťročia redukciou akútnych lôžok v dôsledku zvyšovania efektivity zdravotníckych zariadení. Ten sa prejavil zatvorením viacerých traumatologických oddelení a ich pričlenení späť k chirurgickým oddeleniam. V tejto fáze vývoja traumatológie sa začala prejavovať atomizácia medicíny a došlo k odovzdaniu kompetencií ošetrovania mozgovolebečných poranení do rúk neurochirurgov, úrazov brucha do rúk všeobecných chirurgov a poranení hrudníka do rúk hrudných chirurgov na viacerých pracoviskách, hlavne vo veľkých nemocniciach. Úrazový chirurg, ktorý sa čoraz viac venuje iba poraneniam muskuloskeletárneho aparátu, však stále plní nezastupiteľnú funkciu v liečbe mnohopočetných poranení a polytraumatizmov.
Voľne podľa knihy profesora MUDr Petra Kothaja "Momenty z dejín slovenskej chirurgie" (Patria, 1999) a ďaľších zdrojov spracoval Radomír Gajdoš
